Tri, dva, jedna… Posledné sekundy utekajúce do štartu pretekov sú neúprosné. Čo sa ale deje predtým? „Všetko sme mali naplánované na minúty,“ spomínali olympijskí víťazi Kateřina Neumannová s Martinom Doktorom po návšteve v továrni hodinárskej značky Prim, ktorá patrí k dodávateľom Českého olympijského výboru.
„Keď som ukončila kariéru, jedno z mojich prvých predsavzatí bolo, že už nikdy nechcem mať na ruke sporttester. Merala som si každý tréning. Ostatne organizovanosťou a dochvíľnosťou ľuďom protivím dodnes, bola som na to vycvičená od detstva,“ s úsmevom líčila legendárna lyžiarka Kateřina Neumannová, olympijská šampiónka z Turína 2006.
Ako profesionálna športovkyňa sa riadila podľa presne daného časového rozvrhu: napríklad na raňajky išla tri a pol hodiny pred štartom. „Pretekali sme dopoludnia alebo najneskôr okolo obeda, večer málokedy. Predštartové úkony boli pevne dané, každý mal svoj čas a dĺžku,“ načrtla Neumannová. „V mojom športe je nepredvídateľnou premennou testovanie lyží. Niekedy vyskúšate dva páry lyží, a keď sú na tratiach napríklad týždeň rovnaké podmienky, trvá to 20 minút. Zato niekedy sa do poslednej chvíle čaruje s lyžami, čo sa vopred nedá naplánovať. Zároveň vždy viete, ako dlho pred štartom chcete byť na štadióne, aby ste mali svoj kľud.“
Kazeta vo walkmane
„Mal som to dosť podobné ako Katka,“ poznamenal kanojista Martin Doktor, dvojnásobný zlatý olympijský medailista z Atlanty 1996 a športový riaditeľ Českého olympijského výboru. „Za tie roky som presne vedel, ako dlho pred štartom si mám vo walkmane pustiť kazetu. Prvá strana sa v jednej pesničke zastavila a potom sa prehadzovala na druhú. Rovnako som si to potom urobil neskôr na minidisku, nahral som si tam pesničky rovnako,“ rozprával Doktor. „Ja som taká bláznivá nebola,“ reagovala rozosmiata Neumannová.
Doktor vysvetľoval. „Akonáhle ti to raz vyjde, tak sa podľa toho riadiš stále. Pred pretekmi som na to bol až magor, pritom mi to občas aj škodilo. Avšak keď mi preteky vyšli, myslel som si, že mi to strašne pomáha,“ hovoril. „Časovanie so sebou nesie výsledok: najem sa, keď potrebujem, rozcvičím sa a dorazím na štart presne v čase, keď chcem. Bol som zvyknutý, že prídem 500 metrov nad štart, otočím sa a vrátim sa. Takto ideálne mi to vyšlo napríklad v Atlante, zato štyri roky nato v Sydney sme namiesto obvyklého štartu o deviatej ráno začínali o tretej popoludní. Rozhodilo ma to.“
Trasúce sa ruky
Olympijskí šampióni si vyskúšali aj výrobu kultových primiek vo Frýdku-Místku, teda skutočnú hodinársku prácu. Ste trpezliví? „Nie. Bolo to vidieť, keď sme si skúsili zostaviť hodinky,“ pobavene poznamenal Doktor po sérii pokusov a omylov. Neumannová dodávala: „Nemyslím, že by som bola úplne netrpezlivá, prisudzujem to skôr zručnosti. Túto prácu a jemnú mechaniku obdivujem, sama by som na ňu nebola šikovná. Bolo mi trápne pred profesionálmi ukázať svoju neschopnosť, že ani nedokážem nasadiť ručičku. Hovorila som, že tam budem zdržiavať.“
Doktor mal ešte iný dôvod: „Vlastne som na to ani poriadne nevidel, dali mi lupu. Musel som presne vychytať ohnisko, kedy to bolo lupou vidieť,“ opisoval. „Keď mi navliekli gumičky na prsty, zdalo sa mi, že mi všetko kĺže. Potom chceli, aby som strčil osičku do takej dierky, lenže sa mi trasú ruky…“
V továrni vznikajú aj hodinky, ktoré budú sprevádzať olympionikov na ich ceste do Paríža. Práve Neumannová s Doktorom sú patrónmi limitovanej edície hodiniek PRIM Czech Team Paríž. Zlatá farba na nich reprezentuje symboliku výročia 100 rokov od prvej zlatej olympijskej medaily pre Československo, ktorú získal Bedřich Šupčík v roku 1924 v šplhu na lane. A pripomína aj celkový význam športu pre našu krajinu. Na ciferníku je aj dominantný prvok siluety českej vlajky s nápisom CZE, ktorý zdobí aj olympijské oblečenie.
Šťastie verzus presnosť
A ako vychádza porovnanie precíznej hodinárskej práce so športom? „K športovému výkonu tiež potrebujete poskladať viac vecí dohromady. Formu, vonkajšie podmienky, trochu šťastia…“ vypočítavala Neumannová. Doktor podotkol: „U majstrov hodinárov to nie je toľko o šťastí, musia ísť na presnosť. A na rozdiel od športovcov nemajú denný plán, aby neboli v strese, že musia niečo stihnúť.“
Potom sa reč znovu stočila k času v športe. „Najhoršie bolo čakanie pred pretekmi, to by som najradšej vymazala zo svojho života,“ zdôraznila Neumannová. „Hovorím napríklad o popoludniach a večeroch pred veľkými pretekmi, keď sa nebavíte a ste zatvorení vo svojej bubline. Už nemôžete trénovať a musíte oddychovať. So mnou nebola žiadna sranda, bola som uzavretá sama v sebe.“
Keď o tom hovorila, Doktor chápavo prikyvoval. Sám zažíval podobné stavy: „Večer pred pretekmi som míval dané, čo robím. Radšej som sa hodinu venoval strečingu, než aby som nad niečím premýšľal. Tiež sa bojíte, či sa vám podarí zaspať. Viete, že keď nezaspíte, preteky budú v háji. A druhý deň bolo najhoršie odkladanie pretekov, keď sa neštartovalo v pôvodne určený termín, na ktorý som bol pripravený. Zrazu to nefungovalo, ako malo, a musel som improvizovať, pretože časový plán sa zrútil.“
